Lovci lebiek trochu inak

Cesta na koniec sveta

Nadišla hodina ,,H“, dve hodiny poobede, pristavili našu loď Antartic Dream s ktorou sa budeme plaviť na Antarktický kontinent. Od teraz až do 18 hodiny ju naplnia 60 tonami vody, jedla, pitia a všetkého čo je potrebné na plavbu.

Po prejdení pasovou kontrolou, nastupujeme na Čílsku loď, je to bývalá vojenská , prebudovaná na štvorhviezdičkový hotel. Na recepcii odovzdávame pas, kde nás odfajfkli a už nás odváža stewardka do našej kajuty. Asi po pól hodine nás volajú do reštaurácie kde dostávame bezpečnostnú inštruktáž s osobnou plávajúcou vestou, po povinných formalitách sa začína plavba, odrážame presne o 18 hodine.

Na lodi sa začala uvítacia recepcia s výbornou čílskou bohatou večerou, podávali výborné čílske víno , miešané koktejly, nakoniec doniesli množstvo zákuskov a torty na čílsky spôsob. Recepcia trvala do 22. hodiny.

Plavba začala naozaj pohodovo, to som netušil že keď opustíme Beagle Chanel a dostaneme sa do Drakeovho prieplavu až vtedy začne pravá plavba, tá námorná. Beagle záliv je chránený z oboch strán horstvom, preto tu vietor nedosahuje veľkú silu ako na otvorenom mori ale Draekov prieplav sa považuje za najbúrlivejšie more na svete s vlnami dosahujúcimi až 10 m.

To som okúsil na vlastnej koži, asi okolo 24. hodiny vplávala naša loď z pokojných vôd do rozbúrených vôd Draekovho prieplavu, zrazu sa loď začala nakláňať zo strany na stranu, dopredu dozadu akoby nám chcela ukázať že je ovládateľná aj vo veľkých vlnách.

Dovtedy sa dalo ležať na posteli v pohode ale zrazu ma to silou mocou chce zhodiť na podlahu, držím sa okrajov postele ale prírodná sila je silnejšia ako ja , je po spánku!

To by som vydržal ale prišli prvé zdravotné problémy, to čo som s takou chuťou pojedol a popil na recepcii sa teraz príroda snaží zo mňa dostať von, nestíham dôjsť ani na wc, možno by som stihol keby ma to nevrážalo raz ku dverám a vzápätí naspäť na posteľ, horko-ťažko sa doplazím na wc a celý obsah žalúdka vyprázdnim. Mal som naše tabletky proti nevoľnosti, aj som ich preventívne vzal ale asi málo, po vyprázdnení som ich začal jesť ako lentilky no vôbec nepomáhali, ba čo viac mi bolo horšie a horšie ,,morská choroba“ tá potvora ma chce úplne zničiť, keď nezaberajú moje tak vychválené lieky magistrou mojej lekárne, tak mi neostáva nič iné iba zobudiť lodného lekára.

S ťažkosťou sa poberám k recepcii kde je lekár, no čakalo ma prekvapenie pred recepciou stojí rad, asi 20 pasažierov čakajúcich na spasenie ako v kostole na oplátku pri prijímaní. Postavím sa pekne do radu , dostávam dve tablety, jednu užijem okamžite a druhú že vraj po dvoch hodinách, nebola to ani pól hodina , zhltol som ju s tým že mi pomôže, ukladám sa do kresla kde mám akú takú oporu a pomaly zaspávam od únavy, spánok bol krátky ale úľava prišla, bolo mi ešte nevoľno ale už sa príroda nesnažila vyprázdniť posledné zvyšky chutnej večere.

Ráno som sa cítil ako po fláme, žalúdok stiahnutý, bolesť hlavy bola príšerná, sily ma pomaly opúšťali, lekár mi teraz dal inú tabletku nie červenú ale zelenkavú, mám sa mu ukázať za hodinu, ale asi za 20 minút som zrazu pocítil ako by sa mi vracal život, úľava prišla okamžite, bolesť hlavy prestala , žalúdok začal žiadať potravu, moja farba sa zmenila so zelenej na rúžovú, zázračná pilulka, lekár mi preventívne naordinoval ešte jednu zázračnú pilulku a že aby som pil iba čaj a nejaké suché pečivo ,,preventívne“!

Vlny sa trochu zmiernili čo bolo badať aj na pasažieroch, šálky s čajom sa už nevylievali a vyšlo aj kostrbaté slniečko, plavba cez Draekov prieplav trvala ešte jeden a pól dňa, až sme sa dostali do tichých vôd Južných Schetlandských ostrovov, až od teraz začala antarktická pohoda ktorá vládne na tomto bielom kontinente.

Na lodi sme sa zoznámili s dvoma Slovincami z Mariboru ktorý natáčali dokument o Slovincoch v Argentíne. Spriatelili sme sa aj preto že sme sa vedeli dorozumieť inak ako anglicky.

Marjan bol režisér a Robert bol kameraman.

Každé ráno začalo bohatými raňajkami v podobe ,,švedskych stolov“ asi o pól deviatej sme začínali podľa poradia výjazdy člnmi na ostrovy so záchrannou vestou a oteplenými gumákmi, to preto lebo každý kto išiel na pevninu musel prejsť dezinfekčným kanálom ktorý bol na lodi, naspäť tak isto, na nás pripadala predposledná skupina, boli sme v piatich skupinách po 10 ľudí, jedna skupina sa zmestila na gumový čln ,väčšinou boli štyri člny v premávke ale niekedy boli aj päť, hlavne vtedy keď sme sa brodili cez ľadové polia, vtedy museli byť dvaja v posádke člna, jeden kormidloval a druhý bol vpredu a veslom rozhŕňal ľad pred člnom. Niekedy to bolo aj 200 m ľadovej drte kým sme sa dostali na pevninu. Na pevnine to už vyzeralo inak, bolo tam absolútne ticho iba z diaľky bolo počuť vtákov a tučniakov. Ku kolóniám tučniakov sme sa približovali pomaly, sú to milučké vtáka na vzdialenosť jedného metra boli pokojné ale ako náhle som sa ho chcel dotknúť (čo bolo zakázané) ušiel kolísavým behom. Spolu s nami vystupovali aj členovia posádky, ekológ, lekár a kameraman ktorý natáčal film pre každého pasažiera.

Postupne sme navštívili ostrovy Aitcho, Paradise Bay, Peterman Island, Port Lockroy, Decception Island a nakoniec sme zavítali aj na kontinent Na nádhernú pláž Neco Bay, tam sme sledovali z patričnej diaľky ako sa odlamuje ľad s ľadovca a veľkú kolóniu tučniakov alebo nie veľké kolónie uškatcov leopardích, nad tým všetký otom padá do vody, m krúžilo množstvo modrookých čajok, pomorníkov a albatrosov. Na spiatočnej ceste nás čakalo malé občerstvenie , s narýchlo urobeným barom zo snehu, s prírodne chladenými nápojmi vrátane s wisky ľadom ktorý nazbierali z ľadovca. Nasadáme do člnov, naši sprievodcovia nám chcú čo najviac zatraktívniť prehliadky ostrovov, tak nás teraz vedú priamo k ľadovcu , čo môže byť aj nebezpečné,

sme asi 50 m od ľadovca, každý čaká na chvíľu keď sa odlomý kus ľadu,ako na potvoru nič sa z ľadovca neodlomilo, asi po 10 minútach čakania a obzerania ľadovca z relatívne blízkej vzdialenosti sa čln otáča a ide smerom k lodi keď sme asi v polovici cesty zrazu počujeme veľký hukot padajúceho ľadu do vody, kým sme sa stačili otočiť už bol vo vode , videli sme už iba veľkú vlnu ,možno nás šťastie nabudúce neminie. Boli sme asi v polovici cesty k lodi keď tu zrazu asi 50m od člna sa vynorili dve veľryby s mláďaťom , pravdepodobne sa iba nadýchli, lebo vzápätí sa stratili v hlbinách, to bol prvý kontakt s veľrybami ale ešte sme sa stretli viac krát nimi a na dlhší čas.

Nasledujúci deň nás čakalo veľké prekvapenie, návšteva ešte činnej sopky na ostrove Decception. Je to jediné miesto v Antarktíde kde nie je sneh alebo v okolí sopky nie je sneh. Samotný výstup na sopku nebol náročný asi po 10 minútach sme na okraji sopky, kráter je zaplavený morom a okraj sopky vyčnieva zhruba 70 m nad more, ale vidieť ako je okraj krátera ošľahaný od vytekajúcej magmy, 99% magmy sa stratilo v mori iba nepatrné množstvo vidieť v okolí. Pri zostupe badáme že zem je teplá až horúca, na nej sa vyhrievajú hlavne uškatce, vyvaľujú sa v čiernom sopečnom piesku.Jeden z nás mal nápad, čo keby sme sa vykúpali, v Antarktíde, rátalo by sa to.

Skúšame teplotu mora je studené, priam mrazivé, teplota ovzdušia bola 4-5°C a teplota vody možno 2 stupne, nepripadá do úvahy , nie som ľadový medveď. Ale keď Angličan začal hĺbiť rukami jamu asi pól metra od mora hlbokú asi pól metra a širokú asi 2 m začali sme všetci hĺbiť a dolovať piesok s jamy, keď sa nám videlo že je už dostatočne hlboká jama tak sme urobili jarček a vpustili z mora vodu aby sa náš bazén naplnil, keď bol asi do ¾ plný vtedy sme uzatvorili prívod vody a začali sme čakať kým sa ohreje voda, asi za 20 minút bola voda teplá na 25 až 27°C čo nám bohato vyhovovalo na čvachtanie sa v teplej vode.

Angličan vymyslel ,,škótske streky“ ale na antarktický spôsob, prebehoval raz do teplej potom do studenej vody, potom si ľahol do teplej vody a následne do studenej, bolo to úžasné, vyskúšali sme to aj my čo sme vôbec pochybovali že sa vyzlečieme nie to ešte že vlezieme do vody, bol to úžasný zážitok spojený s príjemným humorom všetkých aj Angličan sa ukázal že má zmysel pre humor.

Následný deň bol v réžii Angličanov, už ráno bolo jasné že ideme na výsostné územie Británie na ostrov Port Lockroy, dostali sme pasy. Ideme na meteorologickú základňu, ktorá je tu už od päťdesiatych rokov. Po obligátnom prijatí sa rozliezame po základni môžeme skoro všade iba tam kde je nápis private alebo Office by sme nemali ísť. A tak prechádzam z miestnosti do miestnosti v jednej je múzeum spojovacej techniky, staré vysielačky, generátory, batérie, v druhej miestnosti je kuchyňa s dobovým riadom sporákom aj so špajzou ešte s nedotknutými konzervami mäsa a všetkým čo do kuchyne patrí, v ďalšej je kancelária, nad všetkým je portrét kráľovnej Alžbety II.

Je tu aj malý bufet kde si môžeme kúpiť ,,iba anglické“ keksy, pivo, limonádu, čokoládu.

Na základni je aj oficiálna pošta asi táto je najjužnejšia, s pravou anglickou schránkou na listy, kde nám opečiatkovali naše pohľadnice, a následne sme ich vhodili do schránky.

Až na lodi som sa dozvedel že pošta príde až o 9 mesiacov, lebo teraz už nepríde žiadna zásobovacia anglická loď na základňu, najbližšia príde v novembri keď sa skončí ,,antarktická zima“ aj naša loď brala osadenstvo základne , zostali iba dvaja stály zamestnanci, ktorý to tu budú musieť vydržať až do novembra.

Vychádzame zo základne a na chodníku nás sprevádzajú tučniaky, tie sú všade, asi 100 m za základňou sme objavili neporušenú kostru veľryby, je to pozostatok po veľrybárskych výpravách, niekde na mori ulovili veľrybu, čo nebol problém, loďou ju dotiahli k ostrovu a navijákmi ju vytiahli na breh, keď že je tu zima viac ako 9 mesiacov mali postarané o obživu ako osadenstvo stanice tak aj vtáky a iné živočíchy.

Po 13. dňoch plavby sa vraciame naspäť cez Drakeov prieplav do Ushuaii, už nemám morskú chorobu, preventívne som bral čílske lieky (naše drahé lieky som vyhodil do koša, sú nanič), cestu späť som si vychutnal.

Koniec.

Jean

Lovci lebiek trochu inak.

Štyri a pól hodiny trval let s ostrova Balli na Ostrov Papua Nová Guinea, respektíve Západná Papua (Irian Jaya) čo je polovica ostrova v Indonézskej správe.

Mali sme cestu do Jayapury hlavného mesta dištriktu ale až na palube lietadla sme sa dozvedeli že máme medzipristátie v Timiky , to sme vôbec netušili čo nás čaká. Po pristáti lietadla pilot vyhlásil že všetci pasažieri lietadla opustia lietadlo lebo sa bude dotankovávať palivo. A tak vystupujeme s ostatnými, na schodíkoch nás čakalo prekvapenie okolo lietadla sa rozmiestnila armáda po zuby ozbrojená s nabitými samopalmi. Nastúpili sme do autobusov ktoré pamätali americkú prítomnosť z druhej svetovej, a tak ideme do takzvaného ,,check inu“ aby sme prečkali technickú prestávku. Čakalo nás prekvapenie, museli sme prejsť kontrolou ale nie hocijakou, aj keď sme si nechali príručnú batožinu v lietadle, tak sme museli vybrať všetko z vrecák , a prejsť detektorom a taktiež nás ,,obchytkali“ či náhodou niečo nedovážame zakázané. Boli sme prekvapený lebo takéto zastávky sa obyčajne nekontrolujú, lebo sme v neutrálnom pásme a stadiaľ sa nedá uniknúť bez toho aby nás niekto videl. Ale podrobili sme sa , a keď sme sa usadili na drevené lavice ako na futbalovom štadióne tak sa k nám prihovoril náš spolucestujúci, bol to novinár z Jakarty a ten nám povedal že sme na ,,horúcej“ pôde, Timiki je baňa na zlato najväčšia na svete, hneď sme pochopili prečo tá ostraha. Asi po 40 minútach sa zopakovala kontrola späť do lietadla. Asi po hodine letu pristávame v Jayapure. Tam sa ideme opýtať na informácie kedy nám letí lietadlo do cieľa našej cesty Wameny. Dozvedáme sa že asi za dve hodiny, tak si ideme hneď kúpiť letenky ale úradníčka za okienkom od nás žiada ,,surat jalan“ špeciálne povolenie. Samozrejme že nemáme a počujeme to prvý krát čo sme v Indonézii že niečo také je potrebné, ak nemáme tak nám nepredá letenky lebo do oblasti ,,Lovcov lebiek“ nám nemôže predať letenky. Pýtame sa kde sa také povolenie vybavuje , povedala že v meste a ukázala smer rukou. A tak bezradný sa poberáme smerom do mesta pre surat jalan. V tom nás obklopilo asi zo 20 chalanov ako že sú sprievodcovia a že nám pomôžu vybaviť toto ,,prepotrebné“ povolenie . Do taxíku sa ale nevojdú všetci a tak som vybral takého najpriebojnejšieho a vybral som dobre. V taxíku sa nás pýta Pente (tak sa volal náš sprievodca) lámavou angličtinou či máme foto, lebo na povolenie je potrebné, inak ho nedostaneme, ja som mal ešte štyri fotografie ale môj priateľ nemal foto a tak na križovatke v rýchlosti kričí Pente na taxikára ktorý nevedel ani slovo po anglicky, že ideme opačným smerom , že sa ideme fotiť. Za dve minúty už stojí môj priateľ pred fotografom a ten už cvaká, Pente ho upozornil že foto musí byť okamžite lebo ešte musíme ísť na políciu a za 2 hodiny letíme do Wameny, nebolo potrebné nič viac vysvetľovať, pochopil, vzdialil sa na ,,dlhých“ 5 minút. Vyjde von z fotokomory a víťazoslávne podáva 4 čiernobiele fotky, boli sme v úžase, ale zmrzol nám úsmev keď si zapýtal zaplatiť ,,ten US $“, chceli sme foto rýchlo? tak ho máme. A tak ešte s mokrými fotografiami nasadáme do taxíku a letíme asi osemdesiatkou na policajnú stanicu, tam nám policajt povedal že musíme čakať a tak čakáme asi po 10 minútach nás zavolajú dnu, posadili nás pred civilne oblečeného úradníka a ten začne načo ideme do Wameny, čo tam budeme robiť, na koľko dní tam ideme, odpovedáme po pravde že sme turisti a že ideme na 10 dní, ešte sme museli ukázať na mape s akého štátu sme, v tom prepukol veľký smiech celej policajnej stanice , lebo na mape sveta bolo Slovensko skoro ako fliačik a to ich tak pobavilo že sa nás už nič viac nepýtali, dostali sme čistý ananásový drink a rozprávame o Slovensku , o horách o snehu o mestách. S batohu som vybral slivovicu a ponúkol som náčelníka , v domnení že všetko urýchlim, bol to omyl, tam to neplatí, nalial som mu do štamperlíka do polovice takej 54% aby ho to neporazilo, najprv ovoňal a potom sa pýta že či to má vypiť, hovorím že áno vypiť je to čistý alkohol, nič mu nebude s tak malého množstva, a tak sa milý kapitán odhodlal a vypil ako sa hovorí na ex. Zatriaslo to s ním a začal chytať po dychu, ústa otvorené a že to páli ale po pás sekundách sa upokojil , povedal že to je ,,very strong“ ale že veľmi dobré, tak silné ešte nepil a že Angličania nosia ale hnedú pálenku ale že nie je tak silná, a tak ochutnávka Slovenskej slivovice začala, v osadenstve polície boli traja dôstojníci, štyria úradníci a dvaja strážny so zbraňou, naše povolenie sa začalo vzdiaľovať , ale neklesali sme na duchu a dúfali sme že sa to vypisovanie povolenia pôjde rýchlejšie. A tu zakročil Pente povedal že nám letí lietadlo za hodinu a že už pomaly uzatvárajú check in, v tom náčelník pristúpil k úradníkovi vzal papier vypísal mená, pripol každého fotografiu dal nám podpísať a bolo za 5 minút hotové povolenie, na cestu si ešte vypýtal zo slivovice , bolo vidieť že sa mu už motá jazyk. A tak s povolením vo vrecku uháňame na letisko, tam už naše rezervované letenky boli pripravené, pozreli na surat jalan a už sedíme v check inu odbavený , Ale ako mala prísť chvíľa odletu, ozve sa s reproduktoru že lietadlo mešká 2 hodiny, nakoniec sme odleteli s 3 hodinovým meškaním.

Sedíme v starom fokeri s osemdesiatych rokoch , kapacita lietadla je 42 ľudí ale v lietadle je iba 22 miest , hmm neviem prečo ale hlavne že letíme. Hneď po vzlietnutí dostávame občerstvenie, bagetku s niečím čo som nevedel identifikovať a do dnes som sa to nedozvedel, možno mäso? Alebo morské príšery? No neviem, lebo chuť bola neopísateľná, nikde som ju nevedel zaradiť, po stresových situáciách okolo surat jalanu som ju od hladu zjedol, ba čo viac ešte jednu, môj priateľ je vegetarián a on zo zásady neje čo nevie identifikovať. Bol som trochu nasýtený a tak som mohol sledovať úchvatnú prírodu pod nami.

Samotná Papua je veľmi členitá a pokrytá nepriepustným pralesom, množstvom tokov či už malými alebo ako som sledoval s lietadlového okienka veľkými ako je najväčšia rieka Irian Jaya ktorá sa volá Mamberano. Príroda s tejto rieky urobila úžasný pohľad, ktorý sa dá vidieť iba s výšky, množstvo zákrut, meandrov, ostrovov, kochal som sa až kým lietadlo prelietalo okolo štítov hôr , ktoré dosahovali 3000m a boli pokryté aj vrcholky hustou nepreniknuteľnou vegetáciou.

Po tvrdom pristáti na letisku vo Wamene tlieskame na vďaku pilotovi že nás šťastne dopravil až na zem. Aké bolo prekvapenie po pristáti, vystupujeme po úzkych schodíkoch a až teraz som si uvedomil prečo bola kapacita lietadla znížená na polovicu, druhá polovica bola nákladný priestor, a tak z nákladného priestoru už vykladali barely s benzínom, škatule s potravinami a všetko čo je potrebné pre fungovanie modernej spoločnosti.

Všetko sa tu musí dopraviť lietadlom, lebo tu neexistujú cesty, iba krátke úseky a to 30-40 km.

Po vstupe do budovy stráženej ozbrojenou políciou prichádzam k úradníkovi v ošúchanom odeve, pravdepodobne zdedenom po predchodcovi, prvé čo odo mňa pýtal nebol pas, ako by som očakával, mal som ho pripravený v ruke, ale bolo to, povolenie vstupu do ,,zakázanej zóny“, ,,surat jalan“, a tak som musel načrieť do príručného batohu a vyhľadať s pomedzi iných papierov ktoré som potreboval k ceste.

Úradník vzal povolenie pozorne ho preštudoval, a po chvíli povedal 160 000 rupií, poplatok za vstup, v tej dobe to predstavovalo asi 20 US $, s tým sme rátali ale že nebudeme potrebovať pas tak to som nerátal ale mýlil som sa , po odbavení a potvrdení veľkou okrúhlou pečiatkou mi podá povolenie a posunie ma k vedľajšiemu stolu a tam imigračná polícia žiada odo mňa pas a 80 000 rupií zaplatím a už hľadám kde mám batožinu.

Prileteli sme asi 5 turisti takže nebolo treba vyhľadávať batožinu, moja stála pred stolom a pri nej akoby ju strážili asi šiesti čierny nosiči, prídem k batožine a zriadenec si pýta ticket od batožiny, po predložení lístka a dôkladnom skontrolovaní všetkých čísiel som dostal svoju batožinu, vtom sa ale strhla bitka medzi nosičmi, začali sa naťahovať a trhať moju batožinu, bolo to komické ako sa naťahujú, asi po dvoch minútach čo sa nevedeli dohodnúť, som zakročil a vybral som najstaršieho. Ten vzal môj ťažký batoh a hodil si ho s ľahkosťou na plecia ako ja príručný batoh s fotoaparátmi .

A tak ideme hľadať hotel , náš sprievodca, nosič sa volal Cani, hneď pred budovou už čakali béma , takzvané rikše, a už nás usádza a už hovorí že za 10 000 nás odvezie do hotela, v tom som zbadal na druhej strane ulice hotel a tak hovorím Canimu že nejdeme bémom ale pešo a až keď nebude voľný hotel na druhej strane ulice tak potom si najmeme bémo, veľmi sa mu to nepáčilo že bude musieť preniesť batoh asi 50 m, ale po mojom ráznom proteste sa vyberáme pešo k hotelu, po ceste počúvam od Caniho že to nedobrá hotel, že to stará hotel a že je ovela lepsia hotel v meste. Prídeme do hotela s velikánskou recepciou ale to bola spojená s jedálňou tak preto sa mi zdala veľká, čakáme a zvoní na recepčného.

Asi po 5 . minútach sa ho dočkáme a dojednávame si hotel. Za 60 000 rupií na noc s raňajkami, sme spokojný, ubytovaný a už sa idem aj sprchovať, spláchnuť pot po náročnom dni. Sme jediný hostia hotela.

Aké je moje prekvapenie keď otočím kohútikom a nič, voda netečie, a tak utekám s uterákom okolo pasu za recepčným, kričím ,,not water“ a on mi odpovedá ,,well moving on the water“ a tak idem do izby a čakám pod sprchou kedy začne tiecť voda, asi po 5 minútach začala ale iba studená a tak sa rýchlo osprchujem a osviežim v tom horúcom dni.

Po osviežení sa ideme najesť, tam sa dozvedáme že v hoteli sa podávajú iba raňajky a že voda tečie iba na požiadanie a že ráno tečie iba 10minút a že večierka je o 22 hodine a že sa nesmú nosiť na izbu ,,dámske návštevy“.

Veľa príkazov naraz. Ideme do mesta a tu pred hotelom čaká Cani a natŕča ruku že za to že nosil a našiel hotel, dobre dám mu 5000 , a on že ešte , to je málo, tak mu tam prihodím ešte 5000 a je spokojný. Mesto bolo už v štýle indonézskych miest , našli sme čínsku reštauráciu a do sýtosti sme sa najedli.

Na druhý deň po raňajkách, ktoré spočívali zo zeleného čaju , toustovacieho bieleho chleba , pomarančovej marmelády, čokoládovej pasty a arašidového masla.

Ideme do džungle, Cani nás už čaká a aj bémo je pristavené ako taxík a tak nasadáme už prezlečený na trek vybavený na 5-7 dní pobytu v džungli. Asi po hodine cesty, cesta končí a začína iba chodník, bémo vyplatíme a ideme pešo. Po vyšliapanom chodníku sa uberáme do džungle, stretávame starenu ktorá ma na hlave zavesenú nošu s orchideového vlákna a vidieť že je plná a ťažká, Cani jej niečo povedal v jej reči, ona začala gestikulovať rukami a ukazovať smer skadiaľ ideme my. Pochopil som že asi ide do mesta na trh, ale pri jej gestikulácii rukami som zbadal že na každej ruke jej chýbajú aspoň tri prsty, nabádam Caniho aby sa opýtal čo sa jej stalo. Po krátkej výmene slov sa starena rozhovorila , tento je za mamu, tento za prvého muža, tento je syna, tento je za dcéru... nechápal som až keď Cani začal vysvetľovať že u nich si uctia pamiatku zomrelého tak že si odseknú prst od článku, a tak sa dá zistiť koľkých blízkych starena stratila.

Po 2 a pól hodine natrafíme na prvú osadu s lovcami lebiek, všetci sú nahý, iba ženy mali okolo pásu sukničku s orchideového vlákna, muži nosili ,,koteki“ na penise a deti ako inak holé ako u nás v cigánskej osade.

A v tejto nepreniknuteľnej džungli žije doposiaľ nespočítané množstvo lovcov lebiek, domorodého obyvateľstva, kmene ktoré majú nanajvýš tisíc členov, sú to Jali, Dani, Huli, Asmati, Korowaiovia a iné doposiaľ neobjavené kmene, odhaduje sa že hlboko v horách nepreniknuteľnej džungle je asi 50% neobjavených kmeňov, izolovaných od civilizácie a sú zakonzervovaný v dobe kamennej, lebo aj tie kmene ktoré poznáme mali nástroje s kameňa a žiadne nádoby, nanajvýš bambusovú rúru v ktorej nosia vodu.

Kmene ktoré medzi sebou ešte stále bojujú, bojujú hlavne o ženy a o česť a čo je nepochopiteľné o protivníkovu silu.

Toto ale musím vysvetliť, lebo to som ani ja nevedel, najprv sa ,,nadrogujú“ žujú betelové orechy, boje sú zo začiatku iba provokatívne navzájom sa provokujú súperiace ,,tímy“ tancom , pokrikmi až to prechádza do davovej psychózy. Začnú hádzať oštepy naozaj ostré, začnú strieľať naozajstné šípy, a tak pribúdajú aj ranený niekedy aj mŕtvi, a tu je pôvod názvu lovcov lebiek, mŕtveho ak ukoristia nepriatelia , okamžite ho odtiahnu a vojna sa skončila víťazstvom.

Ešte teplé telo bojovníka prinesú k náčelníkovi, ten má kamennú sekerku na opačnej strane s hrotom, ten hrot je nato aby prerazil lebku v najtenšom mieste ,,fontanele“ a slamkou vysajú mozog, taký teplý, toto právo vychutnať mozog nepriateľského bojovníka majú bojovníci iba za odmenu ktorí sa vyznamenali v boji alebo tí ktorí zabili nepriateľa.

Tento rituál robia preto lebo chcú silu nepriateľského bojovníka myslia si že ju dosiahnu tým že vysajú mozog, tak sa im sila znásobí, všetci v to veria. Potom telo upečú a zjedia. Hoci Indonézska vláda zakázala jedenie ľudí a všeobecne sa hovorí že už kanibalizmus neexistuje. Nám sa ale jeden bojovník priznal že pred tromi rokmi zjedli misionára.

Samotná príprava stravy je prinajmenšom divná a veľmi zložitá, najprv vyhĺbia palicami asi 80 cm hlbokú jamu v priemere 1m , do nej naukladajú palmové listy.

Na ohni rozpália oblé kamene, ktoré prenášajú v drevených ako by ,,pinzetách“ aby sa nepopálili, a poukladajú ich na dno jamy, potom poukladajú listy korenín, ako čierneho korenia, batatov a na to naukladajú naporcované mäso (mäso je iba bravčové alebo kuracie v rituálnych prípadoch ľudské) so zeleninou a sladkými zemiakmi a maniokom. Preložia zasa zelenými listami korenín a priložia horúce kamene, urobia mohylu s horúcich kameňov a nechajú dumstovať asi 2 -3 hodiny, potom kuchtu rozoberú a vrhnú sa na jedlo každý si odtrhne kus mäsa , neexistuje nabádanie ako u nás že ponúknite sa , tam sa každý v prvom rade zaujíma o svoj žalúdok.

A tak hodujú, pijú kokosové mlieko a skvasenú šťavu s palmových plodov ktorá je alkoholická a je opojná(je výborná, nedá sa to porovnať s ničím u nás doma). A keď sa najedia potom žujú betelové orechy čo je slabá droga potom majú červené ústa ako keby im krvácali, ja som sa skoro povracal , ústa som mal ešte aj druhý deň červené a zuby sa vyčistili až po týždni aj keď som si ich umýval pravidelne, a moje umývanie zubov to bola pre deti zábava, chodili sa na mňa pozerať ako si ich umývam a chceli mi pozrieť aj do úst, keď som vypľuval pastu tak ju zo zemi ochutnávali, jednému som striekol do úst a ten chlapec chodil hodinu s otvorenou pusou a ukazoval celej osade čo má v ústach.

Celé hodovanie končí tancom a smiechom.

Pokračovanie nabudúce

Jean

Cesta na koniec sveta

Moja cesta na koniec sveta začala na Košickom letisku cez Bratislavu , Viedeň , Madrid až do Buenos Aires.

V Buenos Aires som mal dva dni do odletu do Ushuaii. Tieto dva dni som využil na obdivovanie krás tohto mesta a bolo čo obdivovať, je to nádherné mesto s nádherným tangom stretávajúcim sa všade na ulici, v reštaurácii v hoteloch. Asi by sa nerátalo keby som neochutnal pravé Argentínske gastronomické špeciality, hlavne hovädzí steak alebo steak s lamy.

Prišla chvíľa na ktorú som netrpezlivo čakal a to odlet do Ushuaii. Po krásne strávených dvoch dňoch som nepostrehol na letenke že do Ushuaii sa letí s iného letiska ako do Európy, myslel som si že v Buenos Aires je iba jedno letisko, bol to omyl, je tam letisko priamo v meste, a to na vnútroštátne lety. Aké bolo moje prekvapenie keď som sa pýtal informátora na medzinárodnom letisku, kde je check in do Ushuai, pekný Argentínčan mi odpovedal že sa musím vrátiť do mesta na vnútroštátne letisko. Našťastie do odletu bolo asi hodinu, v chvate vybehnem k taxíkom , nasadám do prvého taxíka a už uháňame po diaľnici späť do mesta.

Odlet som stihol, bol som posledný pri odbavovaní.

Let trval 4 a pól hodiny po pristáti na malom Ushuaiskom letisku som zistil že čistý let z Košíc do Ushuai trval 25 hodín v lietadle, naozaj na koniec sveta.

Aké bolo moje prekvapenie (to prináša cestovanie) keď som prišiel do hotela kde mi evidovali rezerváciu, ale recepčný mi hovorí že im nejde v celom hoteli voda, našťastie taxík bol ešte vonku, nasadám a dohadujem s taxikárom ten najvýhodnejší hotel . Nebol v centre ale bol pri obchodnom centre takže aspoň nejaká výhra. Hotel Martial bol to malý súkromný hotelík za prijateľnú cenu.

Ushuaia je malé mestečko asi s 60 000 obyvateľmi v Beagle Channel v provincii Tierra del Fuego, je to najjužnejšie mesto na svete.

Tu práve končilo leto, s príjemnými 17- 20°C čo u nás v tejto dobe bolo okolo nuly, mal som tri dni času vychutnávať kostrbaté babie leto , zároveň to bol čas na aklimatizáciu.

Tú som využil na turistické prechádzky po okolí, najprv som si urobil trek na ľadovec Martial ktorý je pod najvyšším vrcholom Cero Martial. Na recepcii mi recepčný chcel objednať taxík, že ma vyvezie až k lanovke. Odmietol som s odôvodnením že mám jedinečnú príležitosť urobiť výstup z bodu 0 do nadmorskej výšky 1300 m nad morom.

V nádherné slnečné ráno začínam stúpať na ľadovec, spočiatku idem cez mesto po uličkách starých osadníkov, až prídem k vodárni nad mestom ktorá je už v lesnom poraste. Chodníkom mi trvala cesta až k lanovke asi hodinu a pól. Kupujem si lístok na lanovku , ušetrím minimálne hodinu poctivého šliapania. Lanovka stúpa asi 200m výškových , nie je to veľa asi po 15 minútach vystupujem z lanovky , na ľadovec je to ešte asi hodinu, ale oveľa prudšie stúpanie ako lanovkou. Dotyk s ľadovcom ma trochu prekvapil, myslel som že uvidím poriadny kusisko ľadu a tu iba 100×400m také nič ako u nás lomnické sedlo. Asi preto že je tu leto a väčšina ľadovca sa roztopila. Musel som ochutnať s tej prírodnej vody ,,evian“ nabral som si aj do zásoby.

Na druhý deň som sa vybral do národného parku Lapataia, Pargue National Tierra del Fuego kde ide parný vláčik ,,na koniec sveta“, ale mal som smolu , vláčik pôjde až keď sa nazbiera aspoň 15 turistov a ja som bol sám. Dá sa isť aj mikrobusom ale radšej čakám asi pól hodinu , zrazu sa začali schádzať turisti, bolo nás už sedem, po chvíli prišiel malý mikrobus asi so 15 turistami . Cesta vláčikom bol príjemný zážitok , asi za pól hodiny som pred bránami parku , vstupné stojí 50 pesos čo je asi 15 € . NP ma nadchol, je to úžasný kraj s nedotknutou prírodou, ešte aj stromy ktoré odumrú zostanú tak nedotknuté. Pekné jazerá vtesnané do lesov, s kaskádami, chodníky ponad močiare sú drevené aby sa nijak nenarušila príroda.

Prechádzam hustým lesom, už s ďaleka vidím malú budovu na kraji jazera, je to pošta posledná na konci sveta, južnejšie je už iba na Antarktíde. Chodník sa dvíha potom klesá ako na hojdačke, stromy sú zvláštne, napadnuté sú cudzopasnými rastlinami niečo ako imelo ale nie je to imelo niekde je do siva a niekde ako trs marhúľ. Stromy sú posiate machmi a lišajníkmi niektoré kvitnú krásne do červena. Na čistinkách je vidieť divoké králiky a okolo jazier sú husi magellánske, je ich tu množstvo, vidieť aj obydlia bobrov, aj líšku som zbadal, na zelených čistinkách trávnatého porastu sú malé stáda koní. Asi po 2 a ¾ hodiny vychádzam z lesa , dostal som priamy zásah silným vetrom od Beagle Chanel , rýchlo unikám od nepríjemného vetra do blízkej reštaurácie. Tu ochutnávam pravý steak z lamy, po krátkej sieste v príjemnom prostredí reštaurácie s úžasným výhľadom už na zasnežené Čílske vrcholy hôr. Vychádzam z reštaurácie, vidím informačnú tabuľu ktorá ma upozorňuje na naozajstný ,,koniec sveta“ Fin del Mundo je to asi pól hodiny chôdze, keby nezačalo popŕchať a nebol silný vietor, určite by som tam išiel, a tak sa poberám späť do hlučného davu.

Pokračovanie

Jean

Ako chutí Indonézia

Gurmánsky zážitok

Bývali sme v 4 hviezdičkovom hoteli na pláži Kuta na ostrove Balli, mali sme polopenziu so švédskymi stolmi, naše chuťové poháriky boli šteklené tými najvyberanejšími jedlami, niekedy si človek nevedel vybrať s prehýbajúcich sa stolov plných najlepších jedál. Slovák v cudzine to je hotové ,,hovädo“ naberie si na tanier ako keby to bola jeho posledná večera, a až potom zistí, toto mi nechutí, toto nie je také dobré ako vyzerá atď. má množstvo výhrad voči jedlu, izbe, klimatizácii, upratovaniu atď. Nosili nám nápoje rovno do bazénu a ešte sa nám Slovákom nepáčilo... Nedá sa vyhovieť každému, ale ja som bol spokojný, pre mňa bolo všetko tip-top. Môj priateľ je aj dušou vegetarián veľmi prísny , jemu bolo naozaj ťažko vyhovieť.

Jedného pekného rána po obligátnych raňajkách sme sa vybrali do mesta iba tak , túlať sa po úzkych uličkách , dostali sme sa mimo turistického ruchu, chceli sme vidieť aj domorodý svet. Prechádzali sme z uličky do uličky, z obchodu do obchodu a ani sme nezbadali že je 2 hodiny po obede ale mi sme ešte nič nejedli !! hovorím, hoci sme v tej tropickej klíme dodržiavali pitný režim, ochutnávali sme na každom rohu tu ananás vylisovaný na šťavu, tu trstinovú šťavu, tu mangovú šťavu bolo ich nespočetné množstvo čo sme ochutnali a každá chutila vynikajúco lebo bola robená s čerstvého dozretého ovocia a to je iné ako keď si vytlačíte pomaranč doma.

Ale chceli sme aj niečo zjesť ale reštaurácie tam na blízku neboli, aspoň nie také na aké sme boli zvyknutý. Ale také malé pouličné vývarovne pre domorodcov s ich tradičným jedlom sme stretávali na každom rohu, ale bolo ale, tá hygiena tá nás odrádzala od čoby len ochutnania nejakého pokrmu.

Ale skúsenosti nám šuškali toto by si mal ochutnať, keď si meral takú cestu a ty to ani len neochutnáš? Veď máš v batohu slivovicu ,tak čo... A tak sme zakotvili asi do tej najšpinavšej ,,akože“ reštaurácie, asi to tak chcel osud, boli sme hladný a hotovo.

Akože reštaurácia bola to iba širšia chodba dlhá asi 8m kde sa tiesnil pult so skoro hotovými jedlami a 2 stoly s 8. stoličkami, tie stoličky boli o niečo nižšie na aké sme zvyknutý a tak som sa cítil ako v škôlke. Bola prázdna a tak sme do nej vošli, začali sme si vyberať , neviem po Indonézsky tak som iba zrakom hľadal jedlo pre moje chuťové poháriky, ale v tom prídu dvaja mládenci hovoria peknej slečne že toto chcú a toto chcú a toto k tomu a navrch toto. Pekná Balijčanka im začala robiť jedlo na objednávku, hovorím priateľovi, počkajme, možno sa nám to bude pozdávať. Asi za 3 minúty bolo jedlo hotové a už si mládenci odnášajú plné taniere k voľnému stolu. Ich tanier pozostával z ryže , ktorá bola restovaná s postrúhanou kapustou a koreninami, k tomu boli rolky s mäsom a ryžou zabalené v ryžovom papieri boli vyprážané na oleji, k tomu kuracie mäso a nejaká omáčka ktorá nevyzerala lákavo a na to ešte kopec zeleniny.

Ja som sa odvážil, hneď som ukázal na tanier ktorý práve dokončila, v okamžiku ako keby sme nemali čas sa ma pýta ,,spicy or not spicy“ zistil som že vie anglicky, samozrejme že som povedal že pikantné, to som netušil aké!! Za pár minút mám prekypujúci tanier Indonézskej špeciality s ryžou kuracím mäsom, obalovaným tofu, zeleninou od výmyslu sveta, ešte mi na cestu dala košík s fľaštičkami s ich domácich omáčok. Môj kamoš si dal to isté iba bez mäsa veď je ,,vegetarián“, mali sme problém sa usadiť na tie malé plastové stoličky, ale hlad všetko urovnal tak sme sa pustili do jedla. Prvé sústa jedla v nás prebudili úžas nad chuťou, pozreli sme na seba v okamihu sme naraz skonštatovali, je to tak vynikajúce, aj keď to horelo, vychutnával som to ako ,,Francúzky gurmán lanýže“, chute boli napriek pálivosti vyvážené, pre nás dovtedy nepoznané, prvú porciu som spratal za pár minút a ešte som si išiel pre jednu, bol som nenažranec ako keby som týždeň nejedol, aj tú druhú porciu som zjedol s veľkou chuťou, hoci som už nevládal, tieklo so mňa aj preto že bolo okolo 35ºC, jedlo bolo pálivé ale aj že som sa ,,nažral“ ale takú žranicu predsa nenechám túlavým psom, ktorý hladno zízali do reštaurácie či sa im niečo neujde.

Bola to naozaj žranica so všetkým aj s ich vynikajúcim ovocným kokteilom. Najedli sme sa do prasknutia s pocitom blaženosti. Najväčšie prekvapenie nás čakalo pri platení, to som nechcel veriť že v prepočte za 2 doláre sa tak dobre najem. Na Indonézsku ,,obyčajnú ľudovú kuchyňu“ nedám dopustiť a považujem ju jednu z najlepších čo som ochutnal! Bol to gurmánsky zážitok.

Asi po hodine trávenia a túlania sa po úzkych uličkách som vysmädol, zbadal som domorodú predavačku predávať ananásy, mala plnú prútenú nošu ananásov, žltučkých na slnku dozretých, pristúpim k nej, objednávam si jeden ananás, zložila nošu , ukázala mi na ananásy aby som si vybral ktorý chcem, ukazujem na ten najzlatší aký som tam videl. Vybrala a z poza pásu vytiahla pól metrovú mačetu s ktorou mi začala čistiť ananás, najprv vrchné zelené listy zrezala do kužeľa tak aby som mohol ananás držať ako zmrzlinu, potom začala presnými rezmi orezávať tvrdú šupku, a nakoniec urobila špirálovité zárezy na odstránenie ostatkov nechutnej šupky. Podala mi ho do ruky ako zmrzlinu, bol asi ¾ kilový, zaplatil som 4000 rupií čo je asi pól dolára, prvé zahryznutie ma ostriekalo sladkou šťavou, ale chuť bola neopísateľná, taký ananás u nás nikdy neochutnám, bol sladučký, aromatický, plný šťavy.

Veľa som si z Indonézie doniesol aj na Slovensko, nepoznané recepty jedál, postupy prípravy jedál, koreniny, tak som si obohatil môj jedálny lístok.

Jean

Lovci lebiek trochu inak

(pokračovanie)

Po piatich dňoch strávených v džungli kde sme prespávali v osadách v ktorých bývalo sotva 30 ľudí aj s deťmi, dá sa povedať jedna rodina , predierali sme sa po necestách, potokoch ktoré boli na každých 100 m, možno to bol ten istý potok čo sme ho brodili pred štvrť hodinou ale terén je tak členitý že má množstvo zákrut, natrafili sme na jednu čistinku, Cani nám pošepky povedal ,,stop“!!! nič nerobte a nehýbte sa, myslel som že máme nejakého hada na blízku, čo počas cesty bolo obvyklé, ale nebol to had, asi 50m od nás na okraji džungle stojí ,,lovec lebiek“ a má natiahnutú tetivu luku , mieri priamo na nás, obaja sme ostali stáť ako prikovaný. Bol s kmeňa Dani čo sú mierumilovný kmeň ale svoje teritórium si vedia ochrániť. Asi bol na love ale mal v tetive šíp na ľudí, lovci lebiek majú na každú korisť iný šíp. Tak napríklad na ryby je predná časť šípu rozrezaná na tri hroty a mierne roztiahnutá , takže má väčší rozptyl a účinnosť vo vode.

Na ostatnú zver je luk hladký, taký ako ho poznáme u nás, a na ľudí má šíp, hrot sploštený a tenký ako na ostro nabrúsený nôž, a v hranách je asi 8 zásekov s každej strany aby sa luk nedal vytiahnuť.

Takže náš pozorovateľ na nás mieril so šípom na ľudí, zalial nás horúci pot aj tak už v prehriatom vzduchu kde teplota stúpala k 30 tke. Cani nám povedal že musíme byť ticho a nerobiť paniku , tak sa nám nič nestane. Pomalým krokom išiel k nemu a po ceste si mrmlal niečo z ich reči, keď bol asi na 10 krokov začali sa rozprávať, tetiva bola ešte stále natiahnutá smerom na nás, asi po minúte sa tetiva povolila a luk sa sklopil do pohotovostnej polohy, vydýchli sme si, hovorím po tichu ,,už je dobre“ po minúte na nás zakričí Cani ,,come here“ a tak sa pomaly blížime k lovcovi.

Stretnutie s ním najprv neveštilo priateľstvo, boli sme vedľa Caniho a luk bol stále v pohotovosti, odhodlal som sa a z batohu som vybral cigarety, ktoré som kúpil ešte na Bali, vedel som že domorodcom treba nejaké darčeky, to nám odporučil jeden cestovateľ ktorého sme stretli práve na Bali. A tak vyberám cigaretu a podávam ju lovcovi, ten sa usmial, ukázal mi dva predné zuby ktoré mu ešte zostali, spustil luk, a vzal cigaretu, to bol znak že je priateľ.

Pozval nás do svojej osady kde bolo asi zo 40 ľudí. Aj honay nám prepožičal (honay je okrúhle obydlie s palmového lístia) na počesť že sme prišli v mieri, nás pohostil hadom a brodivým ibisom, deti doniesli sladké divoké banány, uvarené bataty ,najedol som sa do sýtosti. Iba jeho 4 ženy stále chodili za mnou aby som im dal cigaretu, prišli a dvomi prstami si poklepali po perách , už som vedel čo chcú, dofajčili a už boli zasa u mňa. Rozdal som dve škatuľky a keď som im ukázal že už nemám už viac neprišli.

Na druhý deň išli ženy do džungle na zvláštnu potravu, Cani hovorí že idú na ságovu múku, do džungle a na múku? To musím vidieť. A tak sa vyberáme za ženami a za nami muži. Asi po 20 minútovom pochode sa zastavia a vyhliadnu si jednu ságovú palmu hrúbku mohla mať asi tak 40-50 cm . A tu prišli na radu muži a začali zotínať strom za spevu, pýtam sa prečo spievajú? To preto aby ducha pralesa nepopudili proti sebe že mu zotínajú strom. Strom bol zoťatý asi tak za hodinu a s krikom privítali pád stromu. Teraz prišli na rad mladý bojovníci a začali strom čistiť a snažili sa ho rozpoliť na dvoje, nedarilo sa im to a tak im to ukázali starší muži, po 2 hodinách namáhavej driny sa im za spevu podarilo rozpoliť strom. A teraz prišli ženy na dokončenie práce, z vnútornej časti kmeňa začali odsekávať kus po kuse štiepky ságovej palmy , keď sa štiepky nahromadilo asi tak za košík, prišli dievčatá s košíkmi s palmových listov a nabrali plný košík a odniesli ho k potoku kde už mali pripravené miesto kde štiepku premývali, ženy pokračovali za neutíchajúceho spevu v dlabaní štiepky, a tak to chodilo dookola až kým nevydlabali skoro všetku dužinu s palmy. Zatiaľ dievčatá premývali štiepku a s tej štiepky sa vyluhoval a ukladal premývaním škrob, v pripravených košoch, a o ten škrob im išlo, to je tá múka ako povedal Cani. Získali asi tak zo 7 možno10 kg škrobu z jednej palmy. Ale toto ešte neskončilo keď skončili s dolovaním dužiny, kmene spojili spolu ako keby vôbec nebol strom porušený, pýtam sa prečo ho spájali spolu? To som sa dozvedel o pár minút pri spiatočnej ceste do osady. Tie kmene ktoré sú vydolované napadnú biele asi 4-5cm dlhé a asi 2 cm hrubé ságové červy a za 2 týždeň sa namnožia na tisíce, tak ich potom jednoducho roztvoria, povyberajú červy ako zo špajzu a jedia také surové, pre nich je to najvyššia delikatesa, ale pozor musíte mu odhryznúť hlavičku lebo červy majú veľké ostré hryzadlá a určite by vám pohrýzli jazyk pri konzumovaní. A takéto špajzy majú po lese množstvo, stačí iba prísť a nabrať. Nabrali aj domov , kde ich budú ,,grilovať“ ponapichované na bambusovej ihle, je to pre nich veľký prísun proteínov a mastných kyselín. Ochutnal som a boli naozaj výborne a chutili ako kuracie čipsy.

Večer z ničoho nič sa ukáže vo dverách honay jedna zo žien nášho hostiteľa, hovorím si že cigarety už nemám ? sadla si priamo pre mňa a sedí a smeje sa , volám Caniho že aby jej vysvetlil že chceme spať, on sa len uškiera a hovorí ,,moze spat“ ale nie sam. Hovorím Canimu že to nemyslí vážne, a on nato a ty chceš uraziť bojovnik? Rob čo chceš ale ona dnes spí v tvoj honay. Tak som to vzdal, nechal som ju u nás čo sa dialo potom , nebudem komentovať, ráno odišla akoby sa nič nestalo.

Ale zaujímalo ma ako to je u nich so sexom, Cani vysvetľuje že aj oni majú radi sex a že preto majú aj viac žien, a že ak žena má menštruáciu tak musí ísť do lesa , nemôže byť počas menštruácie v prítomnosti muža, vtedy sa žena považuje za nečistú , muž nechce aby bol nečistý!!!

A s tým sexom to nie je ako u nás , tam sú iba pohľady ktoré všetko vysvetľujú, a tak žena ak chce muža dá mu znamenie pohľadom, muž jej opätuje. Žena je v honay a muž vonku,

v honay je diera cez ktorú prevádzajú sex, toto mi ale nikto nevedel vysvetliť prečo je to tak.

V jeho honay, kde sme boli ubytovaný som zbadal zavesenú čelenku, bola to bojová čelenka , ktorú si nasadil keď išiel do boja, pýtam sa ho či sa môžem s čelenkou na hlave vyfotiť a on hneď pokýve hlavou že áno a tak sa so mňa stal na chvíľu ,,lovec lebiek“. Tak sa mi páčila až som začal túžiť po tej nádhere. Bola vyrobená z orchideového vlákna ručne tkaná pretkávaná farebnými nitkami, malými mušličkami asi tak 20 cm vysoká nad čelo a do toho vlákna bol preparovaný celý vták rajky papuánskej aj s perím aj so zobákom a hlavne s jeho pól metrovými krásne žltozlatými perami, doplnené o perá kasuára , a zuby (kly) diviaka. Celková výška čelenky bola asi 50cm. Bola taká nádherná že som ju nechcel dať dole s hlavy a najradšej by som chodil s ňou. Cani zbadal že sa mi páči , pýtal sa nášho lovca či by som si ju nemohol vziať, a on že áno ale aj on si niečo vezme odo mňa a tak začal bártrový obchod, páčil sa mu môj švajčiarsky nožík a tak slovo dalo slovo a už som bol za par sekúnd držiteľom nádhernej bojovej čelenky kmeňa Dani, lovec bol nesmierne rád nožíku a ja čelenke. Ešte som mu musel ukázať všetky funkcie nožíka, ako sa otvára, načo sú nožničky, iba vývrtka ho veľmi zaujala, začal chodiť po dutinách stromov a z nich vyťahovať larvy, bol to pre neho veľký vynález, asi taký ako keď človek vynašiel koleso, žiaril od šťastia, pridal mi aj ich dýku z kosti, Cani hovoril že je z ľudskej kosti, doma mi priateľ lekár potvrdil že je to ramenná kosť. Dýka bola zrezaná na ostrie so žliabkom, lekár mi potvrdil že žliabok je na to aby po vpichu čo najrýchlejšie vytiekla krv, bola to zákerná dýka aspoň v našom ponímaní.

Až na hoteli vo Wamene som sa dozvedel od novinára z Jakarty že som urobil trestný čin podľa medzinárodného práva.

Kto zabije alebo prechováva rajku papuánsku (bird of paradise) dopustí sa trestného činu a môže byť odsúdený na pól roka väzenia alebo peňažnej pokuty 20 000 us$

Musím povedať že ma poriadne vystrašil, ale čelenku, tú len tak ľahko nenechám a tak som zapojil všetok rozum a prišiel som na to ako tú nádheru preniesť až na Slovensko bez toho aby to niekto našiel u mňa.

Išiel som do fotolabu vo Wamene ktorú mal jeden Číňan a pýtam si kobaltové vrecká na filmy aby ich nemohol röntgen ožiariť pri kontrole na letisku, Číňan mi ukázal malé vrecká na 5-10 filmov, hovorím že potrebujem ,,big bag“ a on mi zo zadu donesie presne také aké potrebujem, bolo zaprášené asi od kedy mal obchod od vtedy ho nepredal, bolo drahé ale stálo zato, nikto nevie čo v ňom bude. A tak do vrecka putovali všetky ,,cennosti“ ktoré som dostal, kúpil alebo našiel v Papui, prišli šťastlivo až na Slovensko.

Odišli sme skoro ráno, osada ešte hlboko spala.

Boli sme iba 15 km od najbližšej civilizácie ale cesta do civilizácie nám trvala skoro deň. Z džungle vyjdeme priamo na cestu a po nej idú nákladné autá , stopujeme a hneď aj vylezieme na korbu plnú mahagónového dreva. Tak sme zistili že sme v civilizácii, ktorá už začala pľundrovanie , začala ničenie panenskej prírody.

Autá išli rovno na letisko a tak sme mali do hotela iba pár metrov o 22 hodine po výdatnej večeri zaspávam od vyčerpania ale spokojný a plný dojmov.

Na druhý deň sme sa vybrali do okolitých dedín, natrafili sme na osadu Kilize kde ešte uchovávali svojich predkov v samostatnom honay, a to tak že keď zomrel tak ho skrčili tak že kolená mu pritlačili až k brade, zviazali ho aby sa nevyrovnal a zavesili ho do honay , potom ho údili mesiac, po mesiaci zvesili čierne vyúdené, zakonzervované telo a uskladnili medzi ostatných zomrelých, ak prišli turisti, tak im ho za 100 000 rupií ukázali a mohli sme si ho aj nafotiť, neuveriteľné pochovávanie alebo uchovávanie mŕtvych.

Wamena leží v Baliemskom údolí s riekou Baliem a tá rieka bola pre mňa archeologickým náleziskom, ideme okolo rieky k mostu pre peších a naraz vidím na brehu zvláštny kameň, zaujal ma , bol úplne čierny, žeby nejaký polodrahokam? Bol veľký ako tenisová loptička. Nedalo mi to a hodím ho o druhý kameň čím sa rozlomil na dve časti presne ako keby som ho chcel rozrezať, naskytol sa mi neobyčajný pohľad, vo vnútornej časti kameňa bola 100% zachovalá fosília . až doma som sa dozvedel že to je goniatit, starý asi 200 miliónov rokov čo je jedna z najstarších nájdených fosíli, som na ňu patrične hrdý a uchovávam ju ako oko v hlave.

Bol som v úžase a ten deň som strávil až do večera na brehoch rieky, okrem iného som našiel aj rubín asi 1 cm veľký a množstvo menších a maličkých rubínov, kryštály si 5 cm veľké bol to pre mňa veľký deň.

Pochopil som že Papua musí byť veľmi zachovalá pre jej nedostupnosť, je to naozaj raj na svete, je to asi najväčšia zásobáreň nerastov a fosílií mal som tú česť to vidieť na vlastné oči.

Ale nedá mi spomenúť ako my ,,civilizovaný“ ľudia sme za pár rokov zmenili populáciu na Papui.

Začalo to niekedy v 50-60 rokoch kedy na Papuu začali chodiť vedecké výpravy , možno tie výpravy niečo objavili, ako nové kmene, nové do vtedy nepoznané zvieratá, endemické rastliny, fosílie, nerasty.

Všetci tí objavitelia by boli zhrozený ak by videli po 50. rokoch aký markantný rozdiel nastal medzi domorodým obyvateľstvom, faunou, flórou, a celkovým výzorom krajiny.

Keď sa výskumníci vrátili domov a hovorili o raji hneď to využila cirkev či už katolícka alebo iná, všetky tieto cirkvi poslali do tohto raja svojich misionárov na kresťanizáciu domorodého obyvateľstva, podľa mňa napáchali na tomto obyvateľstve za pár rokov také škody že to už nikto nikdy nespraví.

Začalo to tým že najprv obsadili veľké údolia kde sa dali postaviť letiská, potom postavili misie a začali domorodcov presviedčať že musia chodiť oblečený, za darmo im rozdávali tričká a trenírky, začali ich učiť na peniaze že tam postavili obchody, školu, začali ich učiť pestovanie zeleniny a ovocia, presviedčali ich ku kresťanstvu.

Toto všetko by bolo naozaj šľachetné ale nie na Papui. Tak napríklad obliekli ich aby nechodili nahý, ale im nepovedali že to tričko treba aj prať, do vtedy nepotrebovali nič prať, a keď uvážime že Papua je v trópoch, teploty nikdy neklesnú pod 25ºC a keď sa v tričku za pár dní nahromadí toľko parazitov že ich to začalo kváriť, začali mať kožné choroby ktoré ani v najznečistenejších oblastiach sveta nepoznali, začali umierať na obyčajnú chrípku, keď nahé telo zmokne tak za pár minút je suché ale ak zmokne tričko a nedá sa dole aj keď je to tropická oblasť prechladne a u nich to bolo znásobené lebo prechladnutia dovtedy vôbec nepoznali, a tak im začali podávať chemické lieky na ktoré vôbec neboli zvyknutý a tak dostávali také choroby ktoré možno ani my nepoznáme a možno práve tie boli prenesené na ,,civilizovanú“ populáciu sveta.

Naučili ich na peniaze, dovtedy ich vôbec nepotrebovali, naučili ich že za peniaze sa dá kúpiť skoro všetko, a tak ten kto nemal peniaze začal kradnúť, toto je najväčšie zlo na domorodcoch čo napáchali misionári, lebo to bol začiatok kriminality na Papui.

Naučili ich že v obchode si môžu kúpiť čokoľvek od potravín až po rádio a tak dovtedy sa vedeli sami obživiť, prales im ponúkol všetko čo potrebovali, ale keď sa to dá ľahšie získať ako pól dňa chodiť džungľou a zháňať si potravu tak sa preorientovali za pár rokov na nehľadanie potravy.

Mohli si dopestovať plodiny to by bolo výborné doplnenie skladby stravy ale nenašli celkovú odozvu (zeleninu treba okopávať), iba u tých ktorí boli ziskuchtivý a začali so zeleninou obchodovať sa to ujalo a už je tu triedny rozdiel do vtedy triedny rozdiel nepoznali a keď prišli peniaze tak sa ten rozdiel objavil v plnej nahote.

Naučili ich na kresťanského boha, čo ich tak zmiatlo a poblúznilo , veď oni uznávali iné božstvá ako slnko, hrom, blesk, duch pralesa a zrazu im niekto povie že to nie je pravda a že iba kresťanský boh je ten pravý a že iba ten je milostivý a odpúšťa im hriechy a tak sa stalo že prišiel misionár do osady a začal ich presviedčať na vieru oni to nepochopili a zjedli ho a mysleli si že im boh odpustí.

Videl som ako čierne dievčatá v bielych šatách tancovali pred kostolom ako roztlieskávačky u nás na hokeji, bolo to nechutné, tie čierne nevinné deti ako skáču ako pajáce, presne ako v amerických filmoch..

Nie všade je to tak , tam kde bol prístup misionárov jednoduchší tam bola kresťanizácia úspešná ale v neprístupných oblastiach tam si zachovali svoju pôvodnú tvár.

Boli sme iba krátko v oblastiach prístupných a neprístupných a všade tam kde bol terén prístupný sme videli v strede osady kostol a vedľa malá pristávacia plocha , kostol a misia boli jediné stavby z dreva , honosné, nafarbené na bielo, ostatné boli ,,honay“ biedne chatrče domorodého obyvateľstva aj tu bol vidieť veľký rozdiel. Ale tam kde bol terén neprístupný tam boli osady bez kostola, misie a domorodci chodili nahý, nepotrebovali výdobytky modernej spoločnosti. Tento rozdiel na mne zanechal veľké opovrhnutie nad nami, civilizovanými ľuďmi, ktorí za pár rokov zmenili tvár Papui.

Posledný deň sa túlame po meste a tak sme natrafili na malý obchodík so suvenírmi, ale neboli to hocaké suveníry, boli to ako u nás ľudová výroba, našiel som tam presne také šípy ako mal ten náš pozorovateľ, našiel som tam podobnú bojovú čelenku ako od náčelníka a množstvo veľmi pekných vecí.

Na druhý deň okolo obeda odlietame do Jayapury a hneď by sme chceli letieť naspäť na Bali ale to sme ešte netušili kde nás to zavedie. V Jayapure si prebukujeme letenky naspäť na Bali ale letí sa iným smerom a tak si letenky prerušujeme na jeden deň na ostrove Biak, to bolo exotické dobrodružstvo, ostrov je korálový atol , z lietadla sme videli pristávacie plochy zarastené vegetáciou, pozostatky z vojny medzi američanmi a japoncami.

Ak sme chceli isť do mora a vykúpať sa, tak sme museli ísť asi 200 m po členky v horúcej vode asi 30-35ºC až po 200 m bola voda prijateľná na plávanie, a na šnorchlovanie , tu som videl ďalší raj ale pod vodou, v 1,5 m až 3 m vode bolo tam vidieť také množstvo farebných rýb, farebné korály, bola to podvodná rozprávka, ryby sa neboja, plávali mi priamo pred okuliarmi, skrátka podvodný raj, ten deň bol naozaj využitý na relax.

Na Balli sme odlietali veľmi spokojný.

Koniec

Jean

Moja zamilovaná Argentína

V minulom storočí v tridsiatich rokoch v čase krízy, vycestoval môj dedo za prácou do Ameriky, prešiel viacero krajín od Brazílie, Uruquaja až po Argentínu. Najprv pracoval na ranči ako gaučo, neskôr robil mäsiara a kuchára pre celé osadenstvo ranča. Bol tam dlhých 30 rokov. Keď sa dedko vracal späť do vlasti dal sa vyfotografovať pred obeliskom v Buenos Aires. Tú fotografiu som si obľúbil aj po jeho smrti, držím ju ako nejaký poklad.

Keď sa vrátil s podlomeným zdravím, sedávali sme na verande, tam prišla reč aj na Ameriku a o cestovaní, počúval som ho s otvorenými ústami, mal množstvo otázok hlavne o Argentíne, z jeho rozprávania som považoval túto krajinu za raj na zemi, rozprával mi aká je to veľká krajina, aká je krásna príroda, aké jedlá sa tam jedia, a aký sú tam ľudia, už vtedy som vedel o Argentíne viac ako hocikto iný, nabudil môj detský rozumček tou americkou exotikou.

Pred dvoma rokmi som mal možnosť vidieť Buenos Aires, iba na tri dni, ale tie tri dni ma očarili krásou

tohto mesta, množstvo historických budov ktoré sú nádherné, či už galéria Pacific alebo ulica Florida, alebo evenue 9.júla s obeliskom, vidieť obelisk a stáť pri ňom bolo mojím snom.

V minulom roku som si naplánoval cestu na 28 dní, spoznal som trochu bližšie tú nádhernú krajinu. Nebudem vypisovať o pamiatkach a prírodných nádherách(ktoré som pochodil), sú pozoruhodné, ale chcem napísať niečo o gastronómii.

Aj na začiatku pobytu aj na konci sme boli v Buenos Aires, už pred dvoma rokmi sme objavili jednu reštauráciu (medzi mnohými) v ktorej hrali tango, to pravé argentínske, s profesionálnymi pármi ktoré tancovali tango dokonale, no a pri večeri je to obzvlášť prijemné, chcel som ochutnať pravý Argentínsky steak, ten sa podáva hádam všade v Argentíne, nie nadarmo sú Argentínčania najväčší jedáci hovädzieho mäsa na svete.

Pri vstupe do reštaurácie vás pred vchodom vítajú čašníci s veľkým úsmevom a jedálnym lístkom v ruke, ponúkajú špeciality šéf kuchára. Vchádzame do tej ,,našej“ reštaurácie, na naše prianie nás čašník usádza čo najbližšie k parketu , tak aby sme mali dobrý výhľad na tanec a aby som mohol aj fotiť, to sme už vedeli s predchádzajúcej návštevy pred dvomi rokmi že miesto je veľmi dôležité. Ešte sme sa poriadne neusadili a už máme na stole predjedlo, chrumkavé pečivo s bylinkovým maslom, to sa podáva v každej dobrej Argentínskej reštaurácii. Pri ochutnávaní pečiva ma vyrušil somelier s ponukou Argentínskych vín, z veľkej ponuky si vyberám červený ,,colomé“ cabernet sauvignon, samozrejme archívny ročník 2006, aj čašník súhlasil s výberom a pochválil ma že mám dobrú voľbu, poprial mi dobrú chuť. Čašník vystriedal someliera , s pekným úsmevom mi podáva jedálny lístok, môj priateľ vegetarián si našiel iba jedno jedlo ktoré mu vyhovovalo ale ja som si nevedel vybrať , bolo tam asi 10 steakov na rozličné spôsoby, hovädzina, teľacina, mäso z lamy, zo pštrosa, tuniaka, žraloka, a množstvo hydiny. Keď už som v Argentíne tak chcem ten najlepší steak aký podávajú. Čašník sa ma už len spýtal ako ho chcem, mám ho rád ,,médium".

Program začal a my sa kocháme z nádhernej hudby tanga, nálada gradovala , asi tak za 20 minút nám na vozíku doniesol večeru. Na velikánskej mise som zbadal asi 3/4 kilový hovädzí steak s prílohami typickými pre Argentínu, s opečenými zemiakmi ,vajcom na oko, množstvo farebnej grilovanej zeleniny, zavárané uhorky, paprika, čili , kapusta, to všetko sa zmestilo na tú velikánsku misu, k tomu niekoľko horčíc a ich omáčky ktoré boli v košíku bolo ich tam zo 10 bol som v gastronomickom siedmom nebi, atmosféra bola úžasná už vyvolaná tým tangom ktoré spieval uznávaný argentínsky spevák, pred stolom vám tanečnica skoro pohár vína vykopne, do tanca dávala dušu tak vehementne tancovala a keď sa vaše chuťové poháriky rozplývali v amoku šťastia, tak to vám teda poviem, je to zážitok o ktorom mi Európania môžeme iba snívať. Krása tanca a hudby umocnila gurmánsky zážitok. Steak bol vynikajúci, presne upečený, lahodný mäkkosťou mäsa. Večeral som skoro dve hodiny.

Nasledujúci deň sme sa túlali po Florida street, bola to pastva na oči, či už nespočetným množstvom tých najdrahších obchodov alebo iba obyčajnými predavačmi blšákového tovaru ale aj so suvenírmi.

Na každom rohu ulice boli stánky s občerstvením, a ulicou znela hudba tanga.

Na ulici predvádzali svoje umenie tanečníci tanga, iba tak za pár pesos ktoré vyberal do klobúka alebo muzikanti od vážne hudby až po rockovú hudbu. Tak isto ma očaril ich Jazz. Všade sme sa pristavili, obdivovali umenie pouličných umelcov, ochutnávali sme ponúkané dobroty, vrchol prišiel až vo večerných hodinách keď Florida ožila naplno. Celá ulica má možno 2 kilometre plných obchodov, zábavy a tanca.

V Buenos Aires je atmosféra neopísateľná , skrátka Argentína je krásna a chutí fantasticky

Nadobudol som dojem že Buenos Aires je veľmi kultúrne a nádherné mesto. Aj preto moje cestovateľské žilky plánujú budúcu cestu späť do Argentíny

Jean